SPOMIENKA NA SOCIALISTICKÉ JEDLÁ. Ktoré boli tie vaše NAJ?
Určite sa aj vám stáva, že sa zasnívate v spomienke z detstva a vyčarí sa vám úsmev na tvári, keď vám nejaká chuť alebo jedlo pripomenie tie čarovné detské časy.
Mne sa to tiež stáva, napríklad pri ryži s kuraťom, cviklovom šaláte alebo pri pudingu, či krupicovej kaši. Nie vždy, ale niekedy tá chvíľa príde a je veľmi príjemná.
Vráťme sa spolu do detských čias socializmu a primomeňme si, čo sme vtedy jedli.
Ako deťom nám doma varili jedlá mami alebo staré mami. Ja z detských čias nezabudnem na chlieb z maslom a paradajkami, ktoré som jedla od malička. Rozmixované na kašičku. Viem, že dnes by sa asi pediatri chytali za hlavu, ale vtedy boli iné časy. Chlieb, paradajky aj maslo chutili výborne. Boli čerstvé a paradajky sa na pultoch nachádzali až okolo mája, lebo rástli tak, ako im počasie dovolilo. Skôr to nešlo.
V nedeľu sa varil nedeľný obed. Mne ostane v pamäti hlavne nedeľná polievka. Uvarené mäso s koreňovou zeleninou, ktorú sme ako deti chrúmali, práve očistenú a nakrájanú, sediac na kuchynskej linke hrozne hladné, ešte pred tým ako sa hodila do hrnca. To bolo blaho pre bruško.
V meste ste sa mohli tiež dobre najesť. Bývali tam bufety (hlavne v nemocniciach) a mliečne bary. V bufetoch som milovala smažené rybie filé. Robia ho aj dnes, ale už to nie je to, čo to bývalo.
V mliečakoch (ako sa ľudovo nazývali mliečne bary) sa varilo pre širokú verejnosť. Každý deň čerstvé jedlá a veľmi lacné. Takže počas obedov to tam praskalo vo švíkoch. Ja som si dávala halušky alebo vepřo-knedlo-zelo a ako dezert, keď som už bola prejedená pudingom, prichádzalo na rad vtáčie mlieko. Dnes ho už robia málokde, je to podpultový tovar.
Mliečne bary boli naozaj super a v dnešnej dobe by boli aj veľmi trendy. Našlo sa tam pár miest na sedenie, ale väčšinou sa jedlo na stojáka. Pulty na jedenie boli orientované smerom do výkladu, takže vy vo vnútri ste mohli pozorovať ruch, ktorý bol vonku a sledovať hladných slintajúcich ľudí, ktorí prechádzali okolo a nechcelo sa im stáť v neuveriteľných frontách, aby sa ja oni dostali dnu a najedli. Pre sledovateľou z vonka to bolo veľmi lákavé, lebo videli na tanieroch strávnikov, aká bola v ten deň ponuka. Ak ste uvideli to, na čo ste mali chuť, prišli ste sa dnu najesť. Otázne bol, či to budú mať, aj keď ste prišli na rad.
Ako staršia som v Bratislave chodila do Pipi-grilu. Ako názov napovedá varili a grilovali sa tam kurence. Mohli ste si dať polku grilovaného šťavnatého, tak akurát nasoleného kuraťa alebo kurací perkelt. Mňam. Bola som veľmi smutná, keď ho po prevrate zavreli. Už nikdy alebo skoro nikdy som nejedla také dobré grilované kura. Neviem, či to bolo kvalitou kureniec, ktorá v dnešnej dobe je všelijaká alebo skôr tým, že kuchárky, ktoré tam robili celý život, to mali proste zmáknuté.
Každý, kto chodil na základnú školu, sa stretol so školskou vývarovňou- čiže školskou jedálňou. Šťastnejší z nás narazili na žienky-kuchárky, ktoré svoju prácu mali radi. Ale to bola skôr výnimka. Ale aj napriek tomu sa oplatí zaspomínať si na tie jedlá.
Väčšina detí sa tešila na sladké jedlá- žemľovka, dukátové buchtičky... ja nie. Ja som milovala mäso. Najviac bolo kura s ryžou a uhorkovým šalátom. Alebo aj tarhoňa bola super.
Je pravda, že niekedy nestíhali a dostali ste nedovarenú ryžu alebo zemiaky. Ale horšie bolo dostať vyschnutý žuvačkový kus vareného hovädzieho. I keď to nebolo nič oproti piatkovej sekanej alebo fašírke. Vtedy sme sa neskrývane zabávali a hľadali kus pomletého mäsa, ktorý sme počas toho týždňa nedojedli. Proste piatky sa niesli v dobrej nálade- dojedzme, čo sme počas týždňa nepojedli a bolo to pekne zamaskované v mletom niečom.
Ale aj napriek tomu som chodievala do jedálne rada. Bol to taký kolotoč tlačenice, hladu a potešenia či sklamania z jedla na stole. Hlavne sme sa mali konečne čas so spolužiakmi trocha porozprávať.
Určite aj vy si spomeniete na tie svoje naj jedlá zo školskej jedálne- najlepšie alebo najhoršie, to nie je podstatné. Tieto jedlá v nás proste stále rezonujú. U niektorých z nás sa ten pocit preniesol do až dospelosti a averzia voči niejakému jedlu pretrváva do dnes.
Ak sa bavíme o jedlách z nášho detstva, musím spomenúť aj jednu super reštauráciu v Bratislave. Volala sa Diétka. Aspoň myslím, lebo nikto ju inak nenazval. V Diétke sa varili jedlá pre ľudí s rôznymi diétnymi obmedzenia. Chodili tam žlčnikári alebo dietári. My sme tam chodili, lebo tam dobre varili. Všetko bolo čerstvé a veľmi chutné. Mali ste na výber z množstva rôznych slaných aj sladkých jedál. Presne si nepamätám, čo všetko, ale moje naj bolo ako vždy mäso s prílohou a s kapustovým, uhorkovým alebo cviklovým šalátom. Po jedle ste si mohli dať aj čerstvo upečený koláč.
Ale ja som chodila vedľa do malého okienka, kde predávali nefalšované pravé bratislavské rožteky. To som si nemohla nechať újsť. Každý deň ich mali iba obmedzené množstvo, preto sa mi občas stalo, že som si neprišla na svoju sladkú bodku po obede. A neboli ani najlacnejšie. Stáli najprv 0,60 halierov a neskôr korunu a potom 1,50,-. S prevratom prišiel aj ich koniec.
Počas socializmu ste ako dieťa mohli nájsť ešte ďaľšie dobroty. Nezabudnuteľné boli určite pirôžky. Pre predstavu boli podlhovasté zo sladkého kysnutého cesta, plnené džemom, makom, orechmi alebo tvarohom. Vysmážali sa v oleji a bola to kaloriská bomba, ktorá vymizla s príchodom zdravého životného štýlu bez kalórií.
Langoš tak isto patril ku socialistickým gurmánskym výdobitkom. Nikoho by vtedy nenapadlo robiť mrazený polotovar. Langoš urobili čerstvý priamo pred vami a bola to jedna z najlacnejších vecí, ktoré ste si mohli na jedenie kúpiť.
V zime sa zase po meste niesla vôňa pečených gaštanov. Gaštany si chodili predajcovia zbierať sami, na tajné gaštanové lokality sa nedával kontakt. Aj preto predaj gaštanov trval maximálne mesiac. Stáli sa na ne dlhé rady v zime. O to krajšie bolo, keď ste dostali svoj balíček s teplými gaštanmi , ktorý vám zahrial ruky aj dušu.
Určite by sa našlo ešte oveľa viac jedál, ktoré vo mne aj vo vás stále rezonujú. Ak som na niečo zabudla alebo vás nejaké jedlo napadne, podeľte sa oň. Písať môžete pod článok.
Vaša Adelkas Kitchen
